INDIE - Marie Polívková a Janka Jurigová - 2. dopis - Fiesta

Zdravíme Vás všetkých z ďalekej, ale prekrásnej Indie.

Odo dňa čo sme sem prišli sa o ničom inom nehovorilo, ako o veľkej oslave ktorá sa mala konať 3.10. Stále sa pracovalo, pripravovalo, telefonovalo, organizovalo. Ľudia vo farnosti opravovali kostol a toho 3.10. mal byť slávnostne otvorený.

Takže fakt to bola obrovská fiesta!!!! Prislo 6 tisíc ľudi, všetkym sa rozdávalo jedlo, bol tu biskup, potom prišla partia ľudi z Nemecka, ktorý tu rozbiehajú projekt na pomoc deťom…ďalej súťaze študentov zo škol – spievanie, tancovanie, divadlo…neuveriteľné…a v tom hroznom chaose, ktorý sme sledovali 2 týždne, vyšla tak krásna oslava, že sme nechapali…

Fiesta bola užasná, zoznámili sme sa tam s kopec ľudmi. Asi najhoršie je predstavovanie, pretože oni nepovedia Selomina, ale Selomina Makala…pri predstavovaní hovoria i  priezvisko, takže keď sa za deň zoznámite tak so stovkov ľudi a chcete si pamätať mená, tak …J

Angličtina indov je velice zvláštna… No tak, keď nám jeden chlapec prečital v knižke slovo Shakespeare ako sexpir, ďaľší should  ako sud…J Niekedy rozmyšľame, či vobec hovoria na nás anglicky J

Tak a čo tu teda vlastne robíme?

6.00. vstávame

6.20. ranná modlidba

6.30  sv. omša

7.15 ranná práca s chlapcami

7.45 raňajky

8.15 odjazd do školy

14.30 návrat zo školy

Obed, oddych, hra s chlapcami

17.00 štúdium s chlapcami

19.15 ruženec s chlapcami

Večera, večerná modlidba, hry s chlapcami, fotenie…čo je potreba.

Samozrejme zmena vyhradená…škola je priorita…ostatné je pre nás dobrovoľné J

Do školy sa tu chodí i v sobotu. V nedeľu máme trochu voľnejšie, to ideme na futbalový turnaj, alebo na internet, opakujeme angličtinu, robíme prípravu do školy…a tak.

Docela často tu bývaju festivaly a rôzne fiesty, oslavy. Celé mesto ožije, oblečie sa do najpestrejších farieb, no nieje to ľahké popísať, to musíte zažiť.

To, aby ste si nemysleli, že každý týždeň učíme šest dní. Ano, pár ráz sa stalo, že sme učili, ale skoro každý týždeň nám vychádzajú nejaké holiday…

Práve dnes začíne daľší festival - Festival of lights. Moc sa naň tešíme, pretože sme počuli, že je to skutočne senzácia.

V pondelok až piatok je škola do 14.00. a v sobotu do 12.00. Je to asi 10km, takže každé ráno jazdíme džípom. Učíme najmenšie detičky – nursery class.

Predstavte si 30 detí vo veku od 4 do 6 rokov, ktoré máločo chápu anglicky, takže mi im nerozumieme, a oni nám tiež nie…ale nejakým zázrakom to zvládame…

Každý deň máme opakovanie abecedy, čísel, spievanie a maľovanie…

Samozrejme, že sa im to snažíme obohatit o nejaké ,,europské prvky”. Su hrozne zlaté, ale niekedy, ked začnú kričať, skákať, vychádzať z triedy, behať, válať sa po zemi, tak nám dochádzajú slová a len sa dívame, čoho su schopnééé…

Uz sme sa naučili pár slov s miestneho jazyka, tak napr.

STOP DZAGRA MOT TORO. Stop fighting.

SOTA KARKE LIKRE. Please, smaller letters.

SOPKAJ HOMEWORK DE KAO. Everybody show me your homework.

SOR MAT MACAHO. Please, keep silence.

Naša trieda končí každý deň 12.15. a v sobotu asi okolo 11.30. Potom sa rozbehnú za svojimi rodičmi, ktorý ich už netrpezlivo čakajú pred školou.

Nám, ale škola nekončí. Následuje prestávka a po nej ešte dve vyučovacie hodiny. Veľa krát chýba učiteľ, tak ideme zastupovať, alebo sa ideme k niekomu pozrieť na hodinu. Ked majú študenti work experience, tak s nimi upratujeme okolie školy, alebo hráme hry. Niekedy zase zostávame v kabinete a kontrolujeme domáce ulohy.

Podľa nášho denného rozpisu by sa mohlo zdať, že je to tu tak trochu stereotyp, ale opak je pravdou. Každý deň zažívame neuveriteľné veci.

Tento týždeň sme začali navštevovať dedinky, ktoré spadajú pod našu farnosť Golaghat. Je ich 31 a zatiaľ sme navštívili dve. Vždy ide kňaz, rehoľná sestra a teraz už i mi. Ideme autom, sestra má katechizmus s ľudmi v kostole, kňaz spovedá, potom je sv. Omša. Navštevujeme chorých ľudí (kňaz im prináša sviatosti), stretávame sa s ľudmi z dediny – veľa našich študentov pochádza s týchto dedín, navštevujeme cintoríny. Vždy nás niekto z dediny pozve na čaj, alebo na obed, či večeru…a mi máme tak možnosť vidieť v akých podmienkach žijú naši študenti a celkovo ľudia v tejto oblasti.

Inak, tu v Indii sa nám blíži koniec školského roku a s ním i koncoročné záverečné skúšky. Pre našich študentov je to náročné obdobie, pretože v prípade, že skúšky neurobia, tak budú opakovať ročník, alebo budú musieť dokonca opustit školu. To záleží na počte neurobených skúšok. Takže držte im palce!!!

S pozdravom Jane and Mary

• Tisk clánku
• Poslat odkaz